Sanxia patrila medzi prvé regióny na Taiwane, kde sa čaj pestoval systematicky. V období japonskej koloniálnej správy (1895-1945) sa začali zakladať nové čajové záhrady a experimentovať s rôznymi kultivarmi, procesmi a technológiami pestovania - jadro tejto inovácie sa nachádzalo v severných oblastiach. Japonci podporovali najmä komerčné pestovanie čierneho čaju, no v regióne Sanxia zostala hlavná tradícia spracovania zeleného čaju, ktorá pretrvala do dnešnej doby.
Sanxia je dnes známa predovšetkým tradičným zeleným čajom typu Bi Luo Chun (Pi Luo Chun), ktorý sa tu produkuje špecifickým spôsobom - mladé, jemné lístky sa zbierajú skoro na jar, dôkladne sa sušia a zvinujú do drobného špirálovitého tvaru. Miestny terroir - úrodná pôda v delte riek, vlhké subtropické pásmo a časté hmly - prispieva k sviežej, nasladlej chuti týchto čajov.
Po druhej svetovej vojne nastali na Taiwane ďalšie zmeny - bola založená štátna výskumná stanica TTES (neskôr TRES), ktorá zásadne ovplyvnila vývoj moderných pestovateľských techník a výber vhodných kultivarov pre miestne podmienky. V lokalite Sanxia sa naďalej pestuje čaj prevažne „tradičným“ rodinným spôsobom, pričom mnohí farmári kladú dôraz na ekologické postupy a zachovanie kvality.
Dnes je Sanxia jednou z najvýznamnejších čajových oblastí severného Taiwanu - jej čaje sú známe po celom ostrove aj v zahraničí, často vyhrávajú súťaže za kvalitu a spracovanie, pričom si zachovávajú silnú väzbu na miestnu tradíciu a prírodu.
